Challenger
Challenger (OV-099) bol druhý najstarší americký raketoplán. Svoj prvý let absolvoval 4. 4. 1983 a absolvoval celkove 10 misií. Pri lete STS-6 sa uskutočnila prvá „vychádzka“ v skafandri do vesmíru z raketoplánu. V roku 1985 pri misii STS-61A v raketopláne jedinýkrát letela osemčlenná posádka - spravidla býva maximálny počet osôb na palube raketoplánu 7.
Challenger sa však smutne preslávil svojou poslednou misiou STS-51L, ktorá sa začala aj skončila 28. januára 1986. V dôsledku silných mrazov tesniace prúžky na motore SRB netesnili dostatočne, a krátko po štarte cez tento otvor začali unikať spaliny. Tieto spaliny postupne prepálili spoj medzi SRB a hlavnou palivovou nádržou ET. Motor SRB visiaci voľne na hornom spoji narazil špicou do hlavnej palivovej nádrže a rozrazil ju. Z nádrže začal vytekať vodík a kyslík, ktorý sa okamžite vznietil. 73 sekúnd po štarte raketoplán explodoval. Zahynulo všetkých sedem astronautov na palube.
Challenger bol pôvodne skonštruovaný len ako testovací stroj, čomu zodpovedá aj jeho označenie STA-099, ale NASA ho prestavala na plnohodnotný raketoplán. Pôvodný zámer bol prestavať testovací raketoplán Enterprise, ale vyšlo najavo, že prestavba Challengeru bude lacnejšia. Oproti Columbii bola konštrukcia trupu Challengera odľahčená zjednodušením motorového ložiska a použitím ľahšieho materiálu na poklopy podvozkových šácht. Titánové nosníky nádrží na kyslík a vodík pre palivové články boli nahradené laminátovými rúrkami. Tepelnú ochranu ma moduloch motorov OMS tvorila namiesto kremenných dlaždíc použitých pri Columbii plstená izolácia. Na pilotnej palube sa nenachádzali katapultovacie kreslá s ťažkými vodiacimi koľajnicami. Hmotnosť trupu Challengera bola po všetkých týchto úpravách o 1128 kg menšia ako hmotnosť Columbie.
Raketoplán bol pomenovaný podľa britskej lode Challenger, ktorá bola v rokoch 1873-76 použitá pri prvej významnej oceánografickej expedícii.